VKTnonstop nie je súťaž v pravom slova zmysle. Je to previerka samého seba a pečiatka na čelo s nápisom “Viem, že nie som normálny…”, pretože človek musí byť tak trochu blázon, aby vôbec začal uvažovať o účasti na tejto akcii. Veru, odbicyklovať 777 kilometrov za pár dní a pri tom nastúpať 11111 metrov je trochu šialené. A ako som sa tu ocitol ja s mojou žienkou Lenkou? Jednoducho. Prijali sme neodmietnuteľné pozvanie samotného organizátora - tak trochu blázna a veľkého motivátora.

Hovorí sa, že blázni sú šťastní ľudia a v prípade VKTnonstop to určite platí, pretože jednotlivé etapy 777-kilometrovej trasy tvoria štvorlístok pre šťastie, ktorého stred je v Kellys Bikeparku Kálnica. Práve tu je začiatok aj koniec každého okruhu. My sem prichádzame vo štvrtok krátko po desiatej večer a aj keď sa zdá, že les už spí, tu v centre štvorlístku to žije. Hneď pri dverách nás víta Michal Fenik, ktorý je pre účastníkov nonstopu akýmsi anjelom strážnym, priateľom na telefóne, hostiteľom, zapisovateľom a kamarátom v jednej osobe. Pri stole sedia niektorí nonstopári, bez zaváhania nám uvoľňujú miesto veďla seba a jedným nádychom nás vťahujú do diskusie o zážitkoch z jazdy, bicykloch a všetkom o čom sa dá debatovať v dobrej partii s pivom v ruke. Konečne osobne spoznávam ultrabikera Aleša Melichaříka, ktorý odjazdil vrchársku korunu liptovskú za necelé 4 dni a vktnonstop má už tiež za sebou. V takejto partii čas letí veľmi rýchlo a keby sme nemuseli ísť spať, asi by sme kvákali do rána.

klik pre zobrazenie celej fotky

Moc som sa nevyspal. Premýšľal som nad tým čo nás dnes čaká, nad Alešovým gravel bikom, nad chalanmi, ktorí jazdili celú noc, aby odjazdili tretí okruh. Jednoducho som premýšľal nad všetkým okolo a nasával som neutíchajúcu nonstop atmosféru. Ráno je rýchle. Balíme si veci na dnešný výlet pričom z vaku vyhadzujeme to, čo asi nebudeme potrebovať. Predsa to nebudeme so sebou ťahať celý deň. Lenka chystá niečo pod zub, ja pripravujem bicykle.

Vyrážame. Po pár metroch stretáme organizátora Rada, ktorý je po troch okruhoch a necelých päťsto kilometroch v nohách naozaj vyčerpaný. Vymeníme pár slov a pokračujeme. Pred nami je asi 130 kilometrov a kopec poznávania, pretože na každom dnešnom vrchole budeme stáť úplne prvý raz. Najviac sa teším na mohylu Bradlo. Už viackrát som sa tam chcel pozrieť, ale vždy to ostalo len pri plánoch. Dnes nás od toho delí len 42 kilometrov. Hojdavou krajinou smerujeme do obce Brezová pod Bradlom, cestou “pozdravíme” čachtickú pani a bez väčšej námahy stúpame na vrch Bradlo, kde je už 90 rokov oficiálne odhalená mohyla generála Milana Rastislava Štefánika.

klik pre zobrazenie celej fotky

Prechádzkou po bradle s krásnymi výhľadmi si uctievame jeho pamiatku, aby sme mohli pokračovať ďalej. Hrad Branč, ktorý je druhým dnešným vrcholom, na nás čaká. Z Bradla rýchlo padáme kľukatou asfaltkou a smerujeme do Žriedlovej doliny. Pomalé skoro žiadne stúpanie nás vyčerpáva oveľa menej ako slnko, ktoré sa dnes nechce ani na chvíľu skryť za oblaky. Cestou trháme pár hrušiek, ktoré cez drevený plot trčia zo záhrady až nad cestu. V obci Bašnárovci konečne opúšťame asfaltku, aby sme sa na poľnej ceste lemovanej radom stromov mohli aspoň chvíľu cítiť ako doma - na liptove. Tento krátky zelený úsek nás dovedie skoro až do obce Podzámok, nad ktorou sa týči zrúcanina kedysi majestátneho hradu Branč. Strmou, kamienkami vysypanou cestou sa pomaly blížime ku hradu. Cestou hore premýšľam, či Aleš na tom gravel biku s hladkými tenkými pláštami vyšiel tento prvý výživný úsek. Okolo opustenej pokladne prichádzame na hrad.

klik pre zobrazenie celej fotky

Po jeho vypálení turcami tu ostalo naozaj málo, tak sa kocháme aspoň výhľadmi, ktoré toto vyvýšené miesto poskytuje a chvíľu oddychujeme. Zbierame sily na zvyšných 73 kilometrov, počas ktorých nakukneme aj za hranice Slovenska. Z hradu zliezame tou istou kamenistou cestou a krásnym singlom, ktorý by som si asi užil viac, keby som sa nebál o Lenku, neskúsenú bikerku Skromné, skoro žiadne raňajky sa začínajú prejavovať. V každej dedinke zúfalo hľadáme miesto na občerstevenie. Naše prianie splní terasa v centre Myjavy, kde si objednávame vytúženú kofolu, ktorá nám doplní cukry a pripraví nás na 15 kilometrov pozvolného stúpania na Kubíkuv vrch. Pomaly lezieme do nádherných Bielych Karpát, kde zisťujeme, že kofola má na každého z nás iný účinok. Mne rozkrútila nohy a v Lenka zobudila neskutočnú túžbu opaľovať sa v lese na asfalte

klik pre zobrazenie celej fotky

Po osemdesiatich piatich kilometroch vysušení slnkom si potrebujeme dať krátku pauzu. Horalka a pár jabĺčok vyriešili dočasnú krízu a môžeme ísť ďalej. Preliezame hrebeň Bielych karpát a po krátkom zjazde sme na Kubíkovom vrchu. Posledné stúpanie za nami. Už len zliezť do Kálnice a spadnúť do spacáku. Znie to tak jednoducho, keď neberieme do úvahy, že je to ešte 46 kilometrov. Cestou dole sme sa naozaj rozbehli a keby sa nás nezmocnila neskutočná chuť na ľadovú kávu, asi by sme sa zastavili až v cieli. Cestou späť míňame známe dnes už navštívené miesta a nezastaviteľne sa blížime do centra štvorlístka.

Finito!!! Príjemných 135 km za nami, veľké, zaslúžené pivo pred nami a pizza v peci… Do spacáku lezieme unavení, ale vysmiati. Bolo to skvelé, o rok to skúsim celé

klik pre zobrazenie celej fotky

Na záver sa chcem sa veľmi pekne poďakovať organizátorom VKT (Radovi, Palovi a Martinovi) za organizáciu tohoto jedinečného podujatia a Kellys Bikeparku Kálnica na čele s Michalom Fenikom za skvelých pár hodín, z ktorých si s Lenkou odnášame nezabudnuteľné a nezmazateľné zážitky.