"Začali prázdniny! Zoberiem Vám deti na týždeň!", povedala moja setra, vraj, aby sme sa nemuseli starať, kým je ich "obľúbená" škola zatvorená. Nečakaná ponuka spustila náš nečakaný plán "Poďme zdolať dvadsať vrcholov spriatelenej Vrchárskej koruny Trenčianskej!!!" A tak som začal plánovať... Trenčiansky kraj je kus sveta a to si bežný biker ako ja povie už pri prezeraní mapy, po ktorej sú rozsypané vrcholy VKT. V skutočnosti je to ešte o niečo horšie, ale o tom neskôr...

Vzhľadom na to, že som nevedel, čo nás čaká, predbežne som spojil vrcholy do oblastí, resp. skupín, ktoré by sme mohli zdolať v rámci jedného dňa. Výsledkom bol päťdňový plán s poriadnou porciou výškových metrov, ktoré sme mali krvopotne naberať a spoznať tak zákutia trenčianskeho kraja. Nikektoré výjazdy boli naozaj skvelé a preto sa Vami chceme o ne podeliť v tomto krátkom reporte...

Okolie Kálnice

Deti sme nechali na dolniakoch a cestou do Kellys Bikeparku Kálnica sme navštívii vrchol Sádok, pretože ten je od ostatných vrcholov naozaj od ruky. Do Kálnice sme prišli veľmi neskoro, ale aj tak nás tam čakal Michal s otvorenou náručou. Čosi sme zjedli, vypili, trochu pokecali a išli sme spať, pretože ráno nás čakal prvý poriadnejší výjazd.

Skoro ráno sme vyrazili smerom na Ostrý vrch. Príjemné dlhé stúpanie sme zvládli bez problémov, ale minuli sme si skoro všetky zásoby vody. Tak sme boli nútení pohľadať studničku, ktorú sme pri stúpaní obišli. Od studničky sme trochu poblúdili, kým sme trafili správnu cestu na hrad Tematín. Značená cyklotrasa po hrebeni? V Trenčianskom kraji žiadny problém a nikomu nevadí, že niektoré úseky sú naozaj len pre peších turistov. Bolo to náročné ale krásne hojdanie sa po juhozápadnom konci hrebeňa Považského Inovca. Cez lúku sme sa prehupli a začali sme stúpať na Bezovec, ktorý nám už ako jediný hrdo stál v ceste ku hradu. Na hrade sme si za dobrovoľný príspevok, ktorý ide na rekonštrukciu hradu, doplnili chladené minerály z plechovky a spustili sme sa cez Hrádok spať. V Kálnici sme doplnili sily na ďalší výjazd (okolie Brezovej pod Bradlom), keďže do noci bolo ešte ďaleko...

Relive 'VKT - ostry vrch, hrad Tematin'

Nočná prehliadka hradu cez sedlo Lúčky a Inovec

Do ružova sme sa vyspali v príjemnom penzióne Kyselka, ktorý už od skorého rána okupovali cyklisti a turisti bažiaci po vode z minerálneho prameňa zurčiaceho pod oknami našej izby. Včerajší dážď nás vyhnal z Klenovej a tak dnes musíme dohnať plán, vrátiť sa autom do Brezovej pod Bradlom a skontrolovať mohylu M. R. Štefánika, ktorá bola ešte stále ukrytá v oblaku. Potom rýchlo späť k penziónu, kde nás už netrpezlivo čakal slávny Trenčiansky horský bike-vodca a mnohonásobný vrchár, ktorý nám ukázal cestu na Inovec.

Vyštartovali sme hneď do kopca ako to už na vrchárskych výjazdoch býva zvykom. Sedlo Lúčky bolo naozaj dobrou zahrievačkou pred stúpaním na Inovec - najvyšší vrch Považského Inovca. Predierame sa lesnými cestičkami, ktoré by som asi neobjavil, keby nám ich sprievodca Ivan neukázal. Počas jazdy obchádzame mláky, preskakujeme potôčiky, počúvame šum lesa i niečo o regióne a o tom, čo nás ešte čaká. Ani sme sa nenazdali a zjavili sme sa na ceste smerujúcej na Inovec. A tu to začalo. Úmorné, dlhé, nekonečné, asfaltové stúpanie na Inovec. Na Inoveckej chate sme ešte zastihli chatára, ktorý nám aj po záverečnej ochotne "načapoval" do plechovky. Ďakujeme za osvieženie a stúpame na Inovec. Od chaty je to už len kúsok. Na vrchole je vyhliadka. Ešte sme tu neboli, tak aj napriek citeľnej únave bežíme s Lenkou hore schodmi, aby sme sa poobzerali po okolí. Výhľad z Inovca je naozaj krásny. Dole sme spadli za pár minút a do Trenčína sme sa presunuli už viacmenej po asfalte. Pod hradom sme sa stretli s trenčianskym kráľom - Radom Asi sme sa potrebovali posilniť a schladiť, kým sme začali opäť stúpať lesnými trailami na Brezinu - kopcovitý hájik nad Trenčínom, na ktorom sa nenapodobiteľne vypína Trenčiansky Hrad. Už bola úplná tma, ale ani to nás neodradilo od toho, aby sme si vyskúšali Radov obľúbený trail...

Relive 'VKT - lucky, povazsky inovec, trenciansky hrad'

Bývali sme u vlkodlaka

Ešte jednu noc sme strávili v penzióne Kyselka. Veľmi príjemná domáca pani sa o nás postarala ako o najvzácnejšiu návštevu. Určite by sme radi ostali aj na dlhšie, keby sme nemali nabitý plán. Ráno sme vyrazili veľmi skoro smerom na Prievidzu, aby sme zdolali okolité štyri, možno päť vrcholov v šialenom - najdlhšom a najnáročnejšom okruhu. Ako rýchlo sme sa vychystali a tešili sa, že stíhame, tak rýchlo sme svoje plány museli posunúť a ostať pre technické problémy ešte pár hodín v Trenčíne. Z celodennej plánovanej bajkovačky sa tak stal zrýchlený presun za niekoľkými vrcholmi, ktoré aj samé o sebe boli celkom výživné. Posledný - najľahší sme si nechali nakoniec.

klik pre zobrazenie celej fotky

Unavení a upotení sme sa dotackali na ubytko. Nebudeme si klamať, nebol to žiaden luxus, ale za tie peniaze sme boli radi, že sme mali kde hlavu skloniť. Trochu sme upratali a osprchovali sa. Pri umývaní zubov som si všimol niečo veľmi čudné. Na vchodových dverách bolo kukátko. Jasné! Úplne bežná vec. "Leni, my určite bývame u šialeného vlkodlaka!!!", povedal som a ukazoval som na kukátko otočené na pozeranie sa smerom dnu. "V noci určite príde, pozrie sa či spíme a stiahne nás z kože..." Lenke nebolo zrazu všetko jedno a úsmevný večer na nás hnal strach z našej poslednej noci... Vypínam svetlo a ľahám si tak, aby prvého zožral mňa. Lenka ma drží za ruku. Bojí sa. Pozerám na kukátko... na kľučku... na bicykle opreté tak, že ak niekto vojde, spadnú, narobia hluk a my prežijeme...

Ráno sme sa zobudili živí a zdraví... Veď ako inak. Kukátko bolo otočené smerom dnu, pretože zárubňa vchodových dverí bola namontovaná naopak Lenke som to povedal až ráno, lebo sa mi náramne páčilo ako sa ku mne tisne

Ako sme sa na Veľkú Fatru s e-bikerom dívali

Noc u vlkodlaka sme prežili a náš zatiaľ úspešný plán zdolávanania VKT mohol pokračovať. Nad Prievidzou nám ostal posledný vrchol - Štyri chotáre. Skúsený liptovský vrchár by si mohol myslieť, že je na liptove, pretože u nás máme vrchol rovnakého mena. Z toho nášho je ale oveľa krajší výhľad... ale nakoniec nám tento vrchol neostal nič dlžný. Cestou hore nás dobehol starší pán na e-biku a môj pôvodný plán - vyliezť hore, cvaknúť sa a spadnúť dole - zmenil na veľmi zaujímavý pojazd s krásnymi výhľadmi a ešte krajším výkladom o okolí... Ďakujeme! Bolo to skvelé... S tým to dobrým pocitom sme sa presunuli k Púchovu. Cestou sme zdolali jaskyňu Kortmanka - konečne posledný celoasfaltový vrchol

Relive 'VKT - styri chotare'

Cyklisti i turisti na hrebeni... Dá sa to!!!

V súbehu s turistickou trasou má peší turista prednosť!!! Takto pekne polopate je to vysvetlené na Papajskom sedle v hrebeni Javorníka, ktorý oddeľuje Slovákov a Čechov. Kostrbaté strmé schody z Papajského sedla na Krkostěnu by som cyklotrasou nenazýval, ale aj tak stálo za to vyšľapať si to. Hrebeň Javorníka je cykloturistická diaľnica, kde sa krásne ukazuje to, že sa to dá. Cyklisti a turisti sú síce veľmi odlišné plemená človeka športového, ale vedia nájsť spoločnú reč i sa pekne bezpečne obísť. Celý čas ako som po tomto hrebeni preháňal svojho dvojkolesového tátoša som premýšľal, či by to bolo možné aj na Liptove. Máme množstvo turistických chodníkov, ktoré sú v pohode prejazdné aj na bicykli a aj napriek tomu sú pre cyklistov zakázané... Či sa Liptovskí cyklisti nevedia slušne pozdraviť a obísť s turistami? Bez ohrozenia? Ja si myslím, že by to šlo. Minimálne by to stálo za pokus... S touto myšlienkou sme prebehli cez Kohútku, Portáš a Malý Javorník až na Stratenec...

Relive 'VKT - papajske sedlo, stratenec'

Záver

DALI SME TO CELÉ, BOLO TO SKVELÉ!!! Ďakujeme organizatorom Vrchárskej koruny Trenčianskej za to, že nám ukázali svoj kraj...