Po jedenástich zdolaných vrcholoch Vrchárskej koruny Krnovskej (VKK) som padol do postele a udrel som si hlavu o vankúš tak silno, že som ostal v bezvedomí do rána… tak dobre som sa už dávno nevyspal. Je pol siedmej a chalani ešte spia ako zabití. Chcem vyliezť z postele, ale telo mi každým pohybom pripomína včerajšok. Tak len gúľam očami, keďže očný sval je asi jediný, kde necítim svalovicu. (tu si môžete prečítať prvý deň)

Vstááávajtééé! Už je sedééém! Ideme jééééésť! Nemôžem sem napísať, čo mi povedali, ale pochopil som, že mám byť ticho.

Gúľam očami… som ticho… čas nevnímam…

Slnko začína vliezať do izby a prebúdza aj tie dve polomŕtvoly. Zvuky, ktoré pritom vydávajú, mi naháňajú strach, ale zároveň ma tešia … tuším, že nie som sám, kto má svalovicu

Chystáme sa na zvyšných 9 vrcholov. Peťo zisťuje v akom stave sú raňajky, Maťo dáva dokopy navigácie, ja mažem retiazky. Pani asi zaspala, takže raňajky budú trochu neskôr, ako sme plánovali.

Dnešné šťastné číslo bude asi 9. O deviatej sme dojedli deväť chlebíkov vo vajci, aby sme mali dostatok energie na zvyšných deväť vrcholov. Dáme to za deväť hodín? Ani vo sne….

O štvrť na desať slnko už pekne praží, ale chladný vánok šepká, že ešte stále nie je leto. My práve opúšťame penzión Modrý Zvonček a vyrážame na cestu. Prvý vrchol je od nás necelých 6 kilometrov, ale je o rovných tristo metrov vyššie. Toto nebude pozvoľný štart ako včera.

klik pre zobrazenie celej fotky

Petrovy Boudy nie sú búdy nášho Peťa, ktorý plánoval trasu, ale dnešný prvý vrchol. Skoro celú trasu sme dali v stojke, ani nie tak pre strmé stúpanie, ako pre boľavý … kto bikuje, ten vie

Po slušnej zahrievačke prichádza bod varu, pretože odtiaľto pokračujeme do strmej lesnej cesty smerom na Biskupskú horu. Takmer 200 výškových metrov asi na jeden a pol kilometra – miestami také stúpanie, že sa bez hanby hráme na peších turistov.

klik pre zobrazenie celej fotky

Biskupská hora je síce najvyšší bod dnešnej trasy, ale pre nás je to len spojnica k ďalšiemu vrcholu. Na jej vrchole sa týči vysielač pod ktorým je turistická chata. Dole si to púšťame po strmej žltej značke a miestami naozaj zatínam zuby, aby som nepreletel cez riadidlá. Počúvam ako mi pod rukami umiera predná brzda, ktorú som vo včerajšom blate priblížil k jej koncu. Sedem kilometrový zjazd dáva zabrať rukám i nohám. Konečne sme dole! Ruky si necítim. Veru dobrá skratka! Bola síce dlhšia, ale aspoň sme mali horšiu cestu

klik pre zobrazenie celej fotky

„Witaj“, takto nás víta poľská obec Pokrzywna, v ktorej majú asi najväčší nafukovací skákací hrad aký som kedy videl. Pokračujeme k bodu cesta z Jindřichova do Pokrzywne, aby sme si zaznačili ďalší zárez do zdolaných vrcholov, aj keď tento bod by som vrcholom nenazýval…

klik pre zobrazenie celej fotky

Opúšťame vrchol v jame, vychutnávame si výhľady a poslednými pohľadmi sa lúčime s Biskupskou horou. Oddychovým tempom si to valíme mierne zvlnenou zelenou krajinou. Na asfalte zbierame sily do výšľapu na Kraví Horu, od ktorej nás delí päť kilometrové stúpanie. Smutne pozerám na tachometer. Zobrazuje necelých 30 kilometrov a to sme na ceste už viac ako tri hodiny. Dnes to odsýpa veľmi pomaly a jediné, čo trochu zachraňuje situáciu je takmer 1000 metrov nastúpaných v teréne. Horko-ťažko sa vzdialenosť preklápa cez tridsiatku a my prichádzame na Kraví Horu. Vrcholovým miestom je drevený altánok s lavicami a stolom, ktoré čakajú práve na nás. Dva kardio výšľapy nám vyprázdnili žalúdky a prichádza čas na ich opätovné plnenie. Parenice, klobásky a energetické tyčinky padnú bleskurýchle za obeť a po krátkej prestávke pokračujeme ďalej.

klik pre zobrazenie celej fotky

Kľukatými cestičkami prechádzame lúky a polia, bez zastavenia míňame aj Třemešnú u Krnova, aby sme sa čím skôr dostali do dedinky Liptáň, schovanej pod úpätím vrchu Strážnice. Na samom vrchu sa týči vysoká drevená vyhliadka, ktorá bude dnes už štvrtým vrcholom. Cesta k nej je krátka, ale strmá ako schody do neba. „Oplatilo sa vyštverať až sem?“ Strážnice nie je príliš vysoká. Len vďaka vyhliadke jej výška presahuje 500 metrov nad morom. Stúpam hore a premýšľam, či sa mi trasú kolená od únavy, alebo to vietor lomcuje celou vyhliadkou. Zhora sa pozerám na okolité lúky a dediny. V pozadí vidno pohorie Jeseníky. Pekný výhľad, len škoda, že v jednom mieste stojí vysielač.

klik pre zobrazenie celej fotky

Slnko už príjemne hreje a zvyšuje nám spotrebu vody. Preto po zjazde z vyhliadky zastavujeme v najbližšej krčme. Objednávame si Nikolu – bulinkavý tmavý nápoj podobný kofole. Pani krčmárka zavetrila, že sme zo Slovenska, tak nám začala rozprávať svoje krásne príhody…

„Kluci, na Liptof máme s manželem krásnou vzpomínku… My jsme motorkáři a jeli sme přes Huty směrem na Matiááášofce a začlo strašně pršet… Pršelo tak, že nás takřka odplavilo …“

Po tejto vete, sme asi prestali tak pozorne počúvať, pretože sme si po včerajšku nevedeli predstaviť pekný výlet v daždi

klik pre zobrazenie celej fotky

Dopíjame bublinkavú Nikolu, plníme fľaše a pokračujeme. Mám pocit, že pomaly, ale isto opúšťame hory. Občasným pohľadom sa s nimi lúčime a presúvame sa stále bližšie ku Krnovu, ktorý je akým si centrom Vrchárskej koruny Krnovska. K nasledujúcemu vrcholu je to 15 kilometrov v mierne zvlnenej krajine. Presúvame sa prevažne po úzkych asfaltových cestičkách a lúkach, po ktorých pravdepodobne chodia len domáci. Je to príjemný pocit, vychutnávať si pohodovú jazdu a bezstarostne sa obzerať po krajine.

klik pre zobrazenie celej fotky

V diaľke sa ukazuje biela stavba na malom vŕšku. Je to kaplnka Rusín. Pohodovým stúpaním po lúke prichádzame až ku kaplnke. Krásne miesto! Nemôžeme sa príliš zdržiavať, pretože nie sme ešte ani v polovici dnešného plánu. Fotíme dôkaz, že sme tu boli a ideme ďalej.

klik pre zobrazenie celej fotky

Vyrážame na najdlhší nútený presun medzi vrcholmi. K tomu ďalšiemu je to 26 kilometrov popri štátnej hranici. Miestami je to naozaj len pár krokov a boli by sme znova v Poľsku. Obchádzame aj mesto so zaujímavým názvom „Město Albrechtovice“ ležiace v dolinke pod Poutní horou. Podobne míňame rozhľadňu na Hraničnom vrchu, ktorý je jediným spestrením tohto rovinatého presunu. Premýšľam, či to je tá pravá vrchárska koruna. S horami sme sa už skoro rozlúčili, teda až na jeden, pri pohľade z diaľky, nevýrazný vrch, ku ktorému sa stále približujeme. V tejto rovinke je to asi jediný kandidát na vrchol, ktorým je zrúcanina hradu Burkvíz. Sme čoraz bližšie. Už aj krajina sa trošku viac ohýba a s každým novým pohľadom mením svoj názor na „kopček“ pred nami. „Asi si dnes ešte zamakáme“ – hovoríme si na úpätí hory Strážiště a vyzliekame vetrovky pred stúpaním.

klik pre zobrazenie celej fotky

Prechádzame dedinou Burkvíz a pot steká po celom tele. V tejto dedine ľudia dostávajú snehové reťaze asi už pri privítaní do života, prípadne ako svadobný dar. Nastúpať 150 metrov na 1,1 kilometri na biku je normálne, ale bývať v takomto kopci je asi trochu šialené – hlavne v zime Vyšli sme na hrebeň. Konečne znova uvidím aj niečo iné ako nápis na predstavci. Podľa pribúdajúcich kilometrov by sme sa už mali blížiť k vrcholu. Nadmorská výška sedí, ale cieľ v nedohľadne. Zastavujeme na križovatke s informačnou tabuľou, aby sme sa zorientovali.

klik pre zobrazenie celej fotky

Zrúcanina hradu Burkvíz -> 1,3 km pričom šípka ukazuje smerom odkiaľ sme prišli. Niekde sme asi prešvihli odbočku. Tak sa vraciame miernym stúpaním hore a po odrátaní 1300 metrov zastavíme pri nenápadnej ceduli, ktorá ukazuje na odbočku ku hradu. Je to zvážnica, po ktorej asi dlho nikto nešiel a my ju bicyklami asi tiež moc nevyjazdíme, pretože to je skôr na tlačenie ako jazdenie. Strmá cestička smerom k hradu je posypaná kameňmi veľkosti päste. Tu sa to na biku naozaj nedá, tak si to tlačíme až hore k hradu, vlastne k jeho základom, ktoré už skoro nevidno. Tu sa už prejavuje únava po včerajšej aj dnešnej drine.

klik pre zobrazenie celej fotky

Hľadanie zrúcaniny hradu aj samotné presuny medzi vrcholmi zabrali veľa času. Do západu slnka ostáva asi hodina a pol. Zvažujeme, čo ďalej. Ako jediné riešenie, nám vychádza to, že časť trasy urýchlime. Po zjazde z opusteného vrchu sa napájame na hlavnú cestu na Krnov. Teraz je to najrýchlejšia spojnica, ktorá mi ale pripomína to, prečo radšej jazdím v lese ako po cestách. Po siedmych kilometroch, tesne pred Krnovom, schádzame z hlavnej cesty na úzky poloprázdny cyklochodník. Kľukatí sa pomedzi stromy popri rieke Opavice a dovedie nás až skoro k vysielaču nad Krnovom. Vysielač je vysoký, ale hrudku hliny, na ktorej stojí, by som nenazýval vrcholom v porovnaní s tým, kde sme boli asi pred hodinou.

klik pre zobrazenie celej fotky

Ešte polhodina do západu. Od vysielača pozeráme na kopček nad Krnovom. Na ňom najviac vyniká kostol Paní Marie Sedmibolestné, ktorý je pre nás predposledným vrcholom vrchárskej koruny. Nie je to ďaleko – do západu slnka by sme to mohli stihnúť. Preletíme Krnovom a už pomaly stúpame na Cvilín ku kostolu. Chcem vidieť západ slnka z tohto miesta, tak dupem do pedálov, čo to dá. Chalani sa nestresujú a držia svoje tempo. Prichádzam ku kostolu a hľadám miesto, z ktorého by som videl zapadajúce slnko. Všade samé stromy. Nič nevidno L Chalani prichádzajú. Maťo ako hlavný dokumentarista chystá foťák a aranžuje si nás.

klik pre zobrazenie celej fotky

Od kostola si to púšťame pekným hojdavým singlom v hustom lese. Je tesne po západe slnka a v lese je už skoro tma. My ale nemáme čas montovať svetlá a plašiť nim zver, tak otvárame zreničky dokorán a prepíname na nočné videnie. Dopredu nás ženie vidina posledného vrcholu, ktorým je zúcanina hradu Šelenburk a kompletné zdolanie vrchárskej koruny. Únava akoby opadla, hlad netrápi. Na konci hojdavého trailu značeného zelenou turistickou značkou je posledné stúpanie. Je to pre turistov, a na konci to znova musíme vytlačiť, ale už to neriešime. Je skoro tma, tak sa musíme rýchlo nachystať na poslednú fotku. Biky nad hlavu ako trofeje a máme to…

klik pre zobrazenie celej fotky

Čaká nás už len cesta z Krnova do Opavy. Od Šelenburku sa spúšťame turistickým chodníkom na lesnú cestu. Neskôr sa napájame na cyklochodník, ktorý nás dovedie až do Opavy. Na cestu nám svieti mesiac, ktorý je skoro v splne. S dobrým pocitom a únavou v nohách si premietam posledné dva dni. Zdolali sme Vrchársku korunu Krnovska. Sme Elitní Krnovskí Vrchári! Do životppisu si to asi nedám, ale chvíľku mi to bude zlepšovať náladu… možno len dovtedy, kým ma opustí svalovica