Trochu smutné je tvrdenie, že predpoveď počasia je pravdivá len občas, ale Murphyho zákony sú takmer stopercentné. Dnešnej predpovedi sme veriť nechceli, ale ako na potvoru bola celkom presná. Tak len smutne pozeráme, ako po čelnom skle stekajú slzy plačúcich mrakov, ktorým sa práve teraz zapáčilo okolie Opavy. Nikomu z nás sa von do dažďa nechce. Predstava, že v mokrom oblečení a v slabých siedmych stupňoch nad nulou, máme absolvovať dnešný plán, nikoho z nás neteší.

V tom prichádza rázne rozhodnutie – ideme jazdiť! Skladáme biky z auta, nastavujeme trasu a hurá do dažďa. Kvapkám sa uhýbame ako vieme, ale aj tak vždy najlepšie pomôže ozajstný úkryt. Počasie sa s nami skutočne zahráva a zahráva sa aj s našimi myšlienkami… Prší ako z krhly. Zastavujeme pod mostom a premýšľame:

„Ideme ďalej? Po prvý vrchol je to 37 km a to je len tretina plánovanej trasy… Ak teraz budeme dve hodiny čakať, kým prestane pršať, do Zlatých hor prídeme za tmy a to tiež nebude žiadna sranda.“

Nič sa nedá robiť! Ideme do dažďa! Počas týchto úvah, ktoré boli striedavo prekrývané myšlienkami o ukončení výletu, sme si určili stop slovo, ktoré ukončí výlet. Nečakane to bolo slovo „DÁŽĎ“ Pár krát sme to vyslovili, ale nik to nebral vážne, pretože chuť pokoriť 20 vrcholov bola silnejšia.

Mraky sa vyplakali, ale stále sa im nechce preč. Pomaly ukrajujeme z cesty k prvému vrcholu. Vietor nám občas pomáha a občas akoby bol proti nám. Len nech si fučí – aspoň občas odkryje modrú oblohu. Lesnou cestou stúpame k prvému vrcholu – Hradisko. Podľa názvu očakávam nejakú veľkú stavbu podobnú hradu a namiesto toho sa na nás z diaľky usmieva malý domček učupený na okraji riedkeho lesa. Nech je aký je, na občerstvenie stačí.

klik pre zobrazenie celej fotky

Teraz by to malo odsýpať rýchlejšie, pretože k nasledujúcemu vrcholu to máme len 4 kilometre. Cez cestu nám preskočili dve srny a ďalších pár kúskov beží lúkou. Už je mi jasné to množstvo krmelcov pre zver popri ceste. Ani sme sa nenazdali a sme na druhej kontrole – Havranov. Tento vrchol bol prakticky zadarmo, ale to je len predzvesť toho, že táto vrchárska koruna si svoju daň ešte len vypýta. Rýchle foto a zas krútime pedálmi.

klik pre zobrazenie celej fotky

Pokračujeme smerom dole a klesáme skoro až na výšku, na ktorej sme dnes začali. To neveští nič dobré, pretože tieto výškové metre budeme musieť znovu niekde nastúpať. Blížime sa k dedinke Čaková. Postavená je v kopci a krásnymi záhradami otvára okno do svojej histórie. Najviac ma zaujalo množstvo plotov, za ktorými pravdepodobne žili hrnčiari.

klik pre zobrazenie celej fotky

Na konci dediny je ďalší vrchol – majestátny štyristoročný dub. Strom, ktorý zďaleka vyniká medzi ostatnými stromčekmi, jedným konárom drží detskú hojdačku, ostatnými poskytuje tieň stolu s lavicami a doslova láka k oddychu. My sa, ale nemôžeme príliš zdržiavať, takže pokračujeme hneď ako sa Maťo dohojdá.

klik pre zobrazenie celej fotky

klik pre zobrazenie celej fotky

Asfaltový zjazd nás znova stlačil dole. Vchádzame do lesa, ktorý tu mizne priamo pred očami. Toto miesto zmenilo môj názor na ťažbu dreva v Jeseníkoch. Doteraz som si myslel, že ťažba bez rozumu sa robí len na území Slovenska, ale mýlil som sa. Haldy dreva kopírujú lesnú cestu, ktorou sa predierame na ďalší vrchol – Obora.

klik pre zobrazenie celej fotky

Nie príliš dlhé, ale výživné stúpanie dalo zabrať a aj telo hovorí, že po šesťdesiatichštyroch kilometroch, by bolo fajn doplniť palivo. Tak vyberáme parenice a klobásky, aby sme nabrali energiu na cestu ďalej. Asi nie sme jediní hladoši, ktorí si sem chodia oddýchnuť a vie to aj neznámy dobrý človek, ktorý tu na stole prichystal cukríkovú hostinu a pripomenul nám, že ako deti sme mali asi najradšej hašlerky. Dúfam, že tieto tu nie sú 30 rokov

klik pre zobrazenie celej fotky

klik pre zobrazenie celej fotky

Keď si raz na vrchole, musíš znovu klesnúť dole. Takto to chodí v živote a vo vrchárskej korune to platí tiež. Tak sa púšťame zvážnicou do ďalšej doteraz nenavštívenej doliny. Čaká nás stúpanie na Andělskú horu. Bežný smrteľník si pod tým predstaví kopec, na ktorého vrchole uvidí anjela. Pravdou je, že vrcholom je mesto, v ktorom asi naozaj žijú anjeli, pretože sa nám podarilo doplniť si tekutiny v krčme, ktorá bola oficiálne zatvorená. Pred ňou posedávali miestni mladíci, ktorí nás bez váhania obslúžili. Ďakujeme

klik pre zobrazenie celej fotky

Tekutiny dolplnené – hor sa na to správne miesto. Kontrolným bodom je malý kostolík pri autobusovej zastávke dediny Pustá Rudna, odkiaľ pokračujeme autobusom.

klik pre zobrazenie celej fotky

Samozrejme – žartujem Do pedálov šliapeme hneď ako spravíme fotky. Netreba sa tu zdržiavať, pretože najbližší autobus ide v pondelok Po pár kilometroch sme znovu v lese. Okrem napílených stromov nám vôňu lesa spríjemňuje aj prenikajúci medvedí cesnak. Bola by to veru skvelá idylka, keby to takto pokračovalo ďalej. Chalani spomínali, že Jeseníky sú plné ciest, ktoré sú zaznačené v mape, ale už pol storočia po nich nikto neprešiel. A zrazu sa na takejto ceste ocitáme a predierame sa pralesom. Z aktuálnej pozície iná cesta k prameňu nevedie, ak nerátame siahodlhé obchádzky. Poďme teda cestou, o ktorej už ani domáci nevedia…

klik pre zobrazenie celej fotky

Aj po krátkom blúdení cestou-necestou, sme sa dostali k prameňu Karlovice. Boli sme mierne zmätení, pretože obrázok z podkladov k vrcholu nesedel s tým, čo sme v lese našli. Neskôr sme pochopili, že obrázok v podkladoch patril k inému vrcholu. Západ slnka sa neúprosne blíži, preto na dlhé pauzy nie je čas. Cvak a ideme už k siedmemu vrcholu, ktorý je od nás „len“ nejakých osem kilometrov.

klik pre zobrazenie celej fotky

Chalani mi cestou rozprávajú, že toto miesto nespoznávajú. Všade naukladané oholené stromy, všade samé blato. Takto si nepredstavujem pohodový pojazd krásnou prírodou. Prichádzame ku Kamenné boudě, ktorá kedysi, vlastne nie kedysi… ešte minulý rok bola schovaná v hustom lese. Dnes je na planine plnej trčiacich pňov. Vedie k nej zablatená rozrytá cesta, a predsa je toto miesto niečím magické. Veľmi by som chcel vidieť naživo ako to tu vyzeralo predtým.

klik pre zobrazenie celej fotky

Nasledujúci vrchol je v tej istej nadmorskej výške, ale to by v tom bol čert, keby sme išli po vrstevnici. Takže po ďalšom páde do jamy a znovu nabratých výškových metroch prichádzame na ďalší, už ôsmy, vrchol Vrchárskej koruny Krnovskej – Nad Jelením a jednou ranou dosahujeme pekný míľnik aj na tachometri. Sto kilometrov už naozaj cítiť nielen v unavených nohách, prázdnom žalúdku, ale aj boľavom … sedacom svale

klik pre zobrazenie celej fotky

Energiu dopĺňame čokoládou a orieškovými tyčinkami a s dobrým pocitom z trojciferných čísel na tachometri sa vydávame k ďalšiemu vrcholu. Spočiatku to vyzerá na pohodovú asfaltku, ale postupne sa pevný podklad vytráca. Prichádzame k prameňu, o ktorom sa traduje, že má blahodarné účinky na mužskú potenciu. Takže páni bez váhania – Naplniť fľašky a do sediel!

… aj keď neviem, či blahodarné účinky tohto prameňa sú vhodné práve počas cyklistiky

klik pre zobrazenie celej fotky

K ďalšiemu vrcholu sa musíme dostať cez kopec, ktorý je v dnešnej naplánovanej trase najvyššie položeným bodom. Potrebujeme nastúpať ešte 250 metrov, aby sme potom mohli o 150 padnúť. Znie to jednoducho, no netušíme, čo nás čaká. O ťažbe v Jeseníkoch som už napísal pár slov, ale to čo sa deje na Solnej hore sa slušne už nedá opísať… Cesta je tak rozrýpaná, že aj LKT-čka si museli hľadať inú, takže je to tam rozrýpané úplne všetko a my sa len tak tak predierame pováľanými stromami a konármi a snažíme sa vyhnúť bahennému kúpeľu…

klik pre zobrazenie celej fotky

klik pre zobrazenie celej fotky

Cez zatnuté zuby a kopec nepekných slov, ktoré by nepreložil ani translator od google sme sa dostali na dnešný predposledný vrchol – to znamená, že sme práve zdolali polovicu Vrchárskej koruny Krnovskej. Prameň Osoblahy bol vrcholom aj minulý rok a chalani ho vtedy veľmi dlho hľadali, vzhľadom na to, že už blúdili v tme.

klik pre zobrazenie celej fotky

Dnes je ešte vidno, preto sme sa sem dostali bez vážnejších problémov a s dobrým pocitom sa môžeme rozbehnúť smerom ku kostolu – Panna Maria Pomocná. Vychádzame z lesa a v diaľke sa ukazuje biela stavba podobná kostolu. Tajne dúfame, že to nie je to miesto, kde sa máme dostať, pretože nás odtiaľ delí dolina, ktorá mi pri aktuálnom stave vyčerpania pripadá ako vypustená Mariánska priekopa. Našťastie naplánovaná trasa vedie cez sedlo, ktoré nie je až tak hlboko.

klik pre zobrazenie celej fotky

Ku kostolu sa dostávame pár minút pred západom slnka. Roztrasenými rukami do seba tlačím čokoládu a teším sa, že odtiaľto ideme už „len“ na penzión, kde nás už bude čakať milý personál, teplá večera, sprcha a posteľ. Ja si to už normálne predstavujem, ale predstava nestačí na to, aby som tú teplú vodu naozaj cítil. Klepe ma od zimy a mám pocit, že môj karbónový bike sa počas trasy zmenil na železný tank.

K penziónu v Zlatých Horách vedie asfaltový zjazd, ale aj k tomu sa musíme predrať hore žltou turistickou značkou. Nohy mám ako z kameňa a z posledných síl to tlačím na cestu. Hurá! Už len dole! K penziónu Modrý zvonček sme dorazili ako tri cencúle. Rozmrazil nás luxusný bravčový guláš a horúci čaj.

klik pre zobrazenie celej fotky

Najedol som sa ako kráľ. Po sprche padám do postele a vybavujem si dnešný deň. Bolo to super. Potrebujem sa poriadne vyspať pretože zajtra nás čaká ešte 9 vrcholov…