Ranné slnko vie krásne pohladiť tvár, zobudiť spachtoša a pripraviť úsmev na celý deň. Ale dnes nie!!! Zobudil ma budík o pol siedmej! Už sa nemôžem váľať v posteli. Rozliepam oči a pozerám na FB koľko ľudí je prihlásených na dnešný výjazd do Svidovského sedla. Deväť ľudí – viac ako na poslednom “hromadnom” výšľape. Vietor piští a pokúša sa rozohnať mraky, ktoré ukradli vrchol poludnice. Nič moc počasie – snáď nás bude aspoň päť. Lenka pripravuje jedlo, ja chystám biky.

klik pre zobrazenie celej fotky

Ideme na štart. Pomaly aj slnko začína vykúkať spoza mrakov a ja vykúkam spoza rohu, či vôbec niekto príde. Zrazu prichádzajú bikeri jeden po druhom akoby ich práve doviezol autobus. „Deväť? Asi nie. Už teraz nás je viac...“ – hovorím si v duchu. Už nepríde asi nikto, tak vyrážame na cestu s pár-minútovým oneskorením. Cestou popri Váhu sa dávam do reči s Vlaďom z Kopřivnice a ani sa nenazdáme a prichádzame do Uhorskej. Vraj tu na zastávke má čakať pár bikerov.

klik pre zobrazenie celej fotky

Prichádza šok „To čo je to tu za banda?“ Premýšľam, či sa oni idú pridať k nám, alebo skôr my k nim. Hneď z prvej dostávam info, že naplánovanú trasu musíme zmeniť, pretože cestu pre povodeň prerobili na nové koryto Štiavnice. Skladám z pliec ruksak a idem ešte rýchlo skontrolovať, či na pôvodnej trase niekto nečaká. Cestou tŕpnem pri predstave, že by sme sa do Jána mali dostať po hlavnej ceste. Našťastie to niekto vyriešil, kým som sa vrátil a už si to všetci šliapu po lúke popod diaľničný most, aby sa vyhli ceste. Tu sa dávam do reči s Braňom, ktorý mi zobral ruksak, aby som sa nemusel vracať až na zastávku a začínam si uvedomovať, že ... kohokoľvek oslovím, po chvíli zistím, že je to to veselá kopa…

klik pre zobrazenie celej fotky

klik pre zobrazenie celej fotky

Liptovským Jánom preletíme ako pelotón na Tour de France, len s tým rozdielom, že popri ceste stojí menej fanúšikov . Preto nezastavujeme a rúbeme si to až ku Stanišovskej jaskyni, kde sa všetci čakáme.

klik pre zobrazenie celej fotky

Po krátkej pauze a prvej celoskupinovej fotke pokračujeme hore dolinou. Nie je kde zablúdiť tak nasledujúcu čakačku dávame až pri Horárni pred Bystrou. V lese zázračne bez zloženia kolesa zalepíme, či skôr zafugujeme, jeden defekt a dúfame, že to bude držať

klik pre zobrazenie celej fotky

Ešte stále sme sa neporátali a tu pri horárni to už ani nestihneme, pretože skupina sa trhá a postupne ťahá do sedla. Každý svojím tempom, každý s dobrou náladou, totálne na pohodu, niektorí na lane, iní po zadnom a zopár nadšencov aj normálne Na vrchol prichádzame presne po dvoch hodinách od štartu. Neuveríte mi, ale rátal som s neskorším príchodom. Najviac som sa obával rôznych kondičiek ľudí.

klik pre zobrazenie celej fotky

klik pre zobrazenie celej fotky

Úžasné na tomto výjazde do sedla je to, že silnejší pomohli slabším a to je presne to, čo som chcel dosiahnuť. Žiadna rivalita, žiadne súťaženie, len dobrá nálada a súdržnosť. Všetci títo ľudia sú neskutoční... hovorím si v duchu. V tom Mišo zvolá: „A teraz všetci budeme tancovať na vrchole“... a toto z toho vzniklo (díky Mišo)

Svidovské sedlo from Michal Hvizdos on Vimeo.

No? Nie sme neskutoční????

klik pre zobrazenie celej fotky

Cvakáme spoločné foto a chystáme sa na zjazd do Malužinej. „Len pekne opatrne, nech nemusíme riešiť úraz“ prosím všetkých a pripájam sa až na koniec pelotónu. Po osemkilometrovom zjazde sa všetci pekne bez ujmy na zdraví stretáme pri hlavnej ceste, z ktorej tu po povodni neostalo nič. Obdivujeme provizorný jednosmerný most, ktorý tu postavili, aby sprejazdnili Čertovicu a dohadujeme sa, či ideme čakať na zelenú. Ja to strihám cez vodu a dúfam, že nebudem jediný blázon. Veru nie... ide ich za mnou ešte pár Hneď po vode prichádza ďalšie bláznovstvo.

klik pre zobrazenie celej fotky

Dvadsaťpäť metrov dlhý kameňmi vysypaný kopec strmý ako strechy v Poľsku sa nám vysmieva do očí. Kubo sa pýta: „Dáš to?“ „Samozrejme... “ Čo iné som mal povedať, aby som ho neodradil? Tak sme to s pár bláznami skúsili vyšliapať. Skúsili sme znova... A znova... a ešte raz... Tak nič, aspoň máme výzvu na toto leto Medzi tým nám ušiel pelotón, ale to nevadí. Stretávka je v prvom hostinci v Porúbke.

klik pre zobrazenie celej fotky

Ako tak postávame pri kofole, či nealko pivku, diskutujeme o zážitkoch a sledujeme ako sa pozvoľne roztrácame každý svojou cestou. Takto končí náš spoločný výjazd a v tom Jakub povie: „Maťo, veď my nemáme spoločnú fotku na vrchole... Musíme sa vrátiť“ Možno to nečkal, ale ja som pohotovo odpovedal: „Dobre. Poďme.“ S nápadom sme oslovili ešte pár potenciálnych bláznov, ale veľa kladných odpoveď sme nedostali. Ostali sme piati. Medzi nami aj Šimon, najmladší účastník dnešného výjazdu. Odvážne sme sa rozbehli smerom na Malužinú, čo začalo Šimonovi vŕtať v hlave a nakoniec sa s obavou v hlase opýtal:

„To naozaj ideme naspäť hore?“

klik pre zobrazenie celej fotky

Asi si predtým myslel, že srandujeme. Tak volám jeho tatovi nech ho vyzdvihne v Liptovskom Hrádku. Medztým Kubo poslal baby na cestu, že ich dobehneme. Šimona odovzdávame do Hrádku a odtiaľ si to užívame krkahájmi po blate a rebríku naspäť do Porúbky. Hádam nepôjdeme po ceste!!! Baby majú polhodinu náskok, ale my to skúsime dohnať. Čo to dá tlačíme do pedálov. Teda aspoň ja. Kubo sa tvári, že ide na pol plynu.

klik pre zobrazenie celej fotky

Využívam to, že potrebuje cikpauzu a robím si náskok. Až cestou hore si uvedomujem aké je to tu vlnité. Sám prichádzam až, k tomu „nášmu“ dnes nezdolanému kopčeku a púšťam sa dole. Bez zastavenia si to druhý krát dávam cez vodu, semafór na náhradnom moste svieti červenou. Kuba nikde. Chcem si pozrieť ako si to pustí dole kamenistým zrázom. A zrazu sa smutne vynorí s asfaltky a kričí, že zle odbočil No nič, dostáva 1- za opustenie trasy a pokračujeme. Po slušnom kardio tréningu dobiehame baby a prosíme ich o pauzu a jedlo. Jedlo zjedené nohy stuhnuté ale ideme ďalej. Kubo dostáva kŕč tak zvoľnujeme. Lenka si dáva náskok a mizne nám za zákrutou.

klik pre zobrazenie celej fotky

Po chvíli ju dobiehame. Bike pohodený v strede zvážnice, Lenka vystrašene stojí na jej okraji a pozerá dole. „Medveď... Bol tu medveď. Tu v strede cesty. Zľakol sa ma skočil sem dole“ Uf. Šťastie, že skočil dole a nikomu neublížil. Mierne otrasení prichádzame do sedla. Riadne sa tu rozfúkalo. Obliekame na seba všetko, čo máme, cvakáme tú sľúbenú vrcholovú fotku a ideme dole.

klik pre zobrazenie celej fotky

Po dvoch výživných výšľapoch a dvoch zábavných zjazdoch doĺňame enrgiu kofolou na Strachanovke a oficiálne ukončujeme výlet... ALEBO IDEME ZNOVA? Srandičky nás neopúšťajú, ale sily už sú dávno preč