Je skoro pol deviatej a my vyrážame do polotmy na bike. Zatiaľ bez svetiel – ešte sa budú hodiť. Hneď na začiatku sa držíme hesla “netlačíš – nebajkuješ” a tlačíme to do hradskej hory popri skalke. Všetko ide ako po masle, tak si to rúbeme hore hravým trailom. Nad Dovalom vychádzame z hory a odbáčame na pole. Mala by tu byť poľná cesta, aspoň mapa tak sľubovala. Cesty nikde a my po chvíli nachádzame aspoň salaš. Pýtame sa baču na cestu. “Chlapci tu je to neprejazdné a tam ešte horšie.” No nič musíme to obísť. Tak sa trochu vraciame a ja premýšľam, či to je už taká tma alebo bol len bača taký opálený. Cestou prepínam garmin na Kubovu trasu. Snád bude lepšia.

Jaj. Vy vlastne ešte netušíte kam smerujeme. Ideme na Tri studničky. Tam sa máme stretnúť s liptovskými bežkyňami, ktoré ideme sprevádzať tmou na ich štafetovom behu z Košíc do Bratislavy. V poslednej dobe sa Liptov preslávil hlavne vďaka medveďom, tak my ideme ako návnady.

Pár kilometrov ideme po ceste potom zas vliezame na pole. “Neboj, tu to poznám” hovorí Kubo a zrazu sa brodíme trávou po kolená. Dobrá trasa Dúfam, že smer máme dobrý. Tlačím bicykel vysokou trávou, premýšľam koľko klieštov zas chytím a zarazu sa stojím na ceste, ktorá nás dovedie bezpečne až do Hýb. Tu sa napájame znova na moju trasu, ktorej cieľom je okrem iného aj jeden kandidát na vrchol VKL 2018. Neviem či to je tou tmou, alebo som trasu naklikal nepresne, ale zas blúdime a teraz sa už aj bojíme…

Scéna ako z hororu. Stojíme na cintoríne. A v diaľke počuť čudný hlas hovoriaci mne neznámou rečou… stále silnie, približuje sa… Srandujem

Normálne sme sa otočili a napojili sa na cestu popod cintorín. Po značenej cyklotrase smerujeme do Východnej. Tu nás zastaví zvonenie telefónu. Naše baby nám oznamujú, že o chvíľu sú na mieste. Táto informácia mení naše pohodové tempo na slušný kardio tréning. Značenou cyklotrasou cez akési pole smerujeme na Tri studničky. Kdesi v polovici zchádzame z C-čka a smerujeme na Pálenicu – kandidát na vrchol (aspoň na mape sa tak zdal).

Po celkom výživnom výšľape sa ocitáme na vrchole, na ktorom nie je nič zaujímavé. Ani posed, ani vyhliadka. Tak nič – nový vrchol sme neobjavili. Pokračujeme na ďalej. Premýšľam, či sme vlastne v lese. Žiadny ruch, žiadny pohyb, žiadna zver. Možno robíme veľký hluk, tým ako rýchlo ideme

klik pre zobrazenie celej fotky

Prichádzame na Tri studničky a zliezame trochu dole na miestko, kde sa máme stretnúť s babami.

Tu sú... SeveRUNky

Po chvíli prichádza auto, z ktorého vyskakuje Lenka (moja) a čaká na štafetu. Ideme. Sprievod lesom začína. Klesáme na podbanské a chladný vietor mi pripomína, že cestou hore som sa celkom slušne spotil. Mrznem a prajem si, aby sme stúpali do kopca. Premýšľam, ako sa zahriať. Občas zoskakujem z bicykla a bežím popri mojej Lenke. Ale jej tempo je pre moje zmrznuté nohy príliš rýchle. Tak sa vraciam na bike a pokúšam sa zahriať inak. Cestou dole si brzdím a šliapem. Nepomáha. Zrazu mi napadlo niečo šibunté. “Dajme si prevod 1:1 a poďme pretekať” hovorím Kubovi, ktorého na blbiny netreba dvakrát nahovárať Ideméééé. Nohy si nevidím. Nie preto že by bola tma. To tak rýchlo krútim. Smiešne na tom je to, že na tacháči to na preteky nevyzerá. Je zaujímavé, čo všetko vie vymyslieť mrznúci cyklista

Pri skanzene si baby vymenili štafetu a pokračujeme sprievod s druhou Lenkou (Kubovou). Konečne trochu offroad. Za Pribylinou ideme po C-čku smerom na Jamník. Trochu sme sa zahriali, ale prsty na rukách si aj tak necítim. Prichádzame do Jamníka, kde si zas baby menia štafetu. Beží Nika. Keďže ju nepoznáme, tak ju cestou spovedáme. Prekvapuje ma to, že beží, rozpráva a drží fakt slušné tempo. Ale aj tak to nestačí na to, sme sa zohriali. Už sa teším do Mikuláša. Pri Jánošíku naša nočná jazda so seveRUNkami končí… Som ako cencúľ. Hreje ma len pocit, že sme svoju misiu splnili. Baby zabehli, medveď ich nezožral, ideme domov…

Takto sme si dali celkom fajn nočnú jazdu. Na tacháči svietia 4 hodiny ráno a necelých 80 najzadených kilometrov… Pomaly svitá a ja idem spať