Ahoj bikeri, chcem sa s vami podeliť o jeden výjazd. Nie je pozitívny , ale zase veľmi silný. Taký, keď si uvedomíš, že v priebehu sekundy sa veľa ľuďom môže zmeniť život. Taký, keď si uvedomíš, že niekde nad tebou je anjel strážny, ktorý ťa chráni.

Je 29.6., sobota, prvý deň dovolenky. Ráno je také lenivé, ako keď si potrebuješ oddýchnuť po ťažkom týždni. Plán, ale mame s kamarátom jasný. Dnes dáme Chabzdovú a Žaškovské sedlo. Keďže, ďalší deň príde návšteva z Prahy musíme zobrať aj auto a urobiť nejaké nákupy. Prvý bicykel dám do auta ľahko ale pre druhý musím dávať dole koleso, sklápať zadné sedačky a to sa mi veľmi nechce. Hovorím si kašlem na to idem do RBK na biku. Vyrážam a celkom v pohode prichádzam ku Tescu do RBK. Kamarát tam ešte nie je tak oddychujem v tráve.

Za pár minút parkuje a už šlapeme cez Čutkovskú dolinu. Na Chabzdovej som ešte nebola, ale cestu do Ľubochne poznám. Celkom to odsýpa, na Chabzdovej dávame občerstvovačku a už zjazdujeme dole. Na Jame sa dávame doľava – smer ľubochnianska dolina. Vychádzame na asfaltku v doline a v hlave máme už kofolu v krčme. Je teplo a vo fľaškách nám vyschlo. Je to dole kopcom a fičíme svižne, ja prvá. V diaľke vidím pred sebou ako na ceste na krajnici stojí matka s chlapcom, obaja majú bicykle. Trochu spozorniem, ale veď stoja. Ale pre istotu idem na stred cesty, veď nikde nikoho. Ešte stíham registrovať, že matka ho drží za sedanku a chlapček nasadá.... A zrazu neviem ako ale chlapček otáča prudko doľava, je rovno naprieč predo mnou. Potom to ide rýchlo a mozog šrotuje na plné obrátky a prehráva všetky najhoršie scenáre. Dáva príkaz telu o záchranu. Kričím, neviem čo, brzdy, prudko doľava, netrafila som ho ale cítim zozadu náraz do kolesa aj lýtka.... pane bože nech to ustojíme všetci. V sekunde som so zadným kolesom na ráfiku, krkolomne zastavujem na ľavej krajnici. Obraciam pohľad dozadu a počítam s najhorším. Vidím kamaráta ktorý to tiež ustál, detský bicykel leží na zemi a chlapca nikde. Po chvíli vylieza z priekopy a skáče mame do náručia. V prvom momente cítim nepopísateľný hnev, prečo? Prečo toto? Ako? Matka vysvetľuje, že ho postrčila do cesty, aby sa mohol otočiť... postrčiť rovno pod naše kolesá, bez pozretia? V sekunde sme mohli všetci byť mrzáci a asi trojročné dieťa bez prilby, do ktorého vletíte z boku, môžete aj zabiť... Hlava mi to neberie a radšej riešim bicykel. Ako to, že bezdušáky sú na ráfiku, veď plášť je dobrý? Aha, vylámané špice a mlieko sa tlačí von. Nikomu sa nechce hovoriť a skoro iba pohľadom sa dohadujeme. Kamarát odchádza do Ružomberka a príde po mňa. Do Ľubochne to mám asi 5 km... dlhá prechádzka, aby som mohla rozmýšľať. Myšlienky prerúša monotónne ťuk...ťuk..., búchajúce špice sú to jediné hmatateľné na tejto udalosti. Rozoberám situáciu stále dookola, ako keď si prehrávate video. Jasne vidím každý okamih a uvedomujem si možné následky keby? Keby som tak rýchlo nestrhla doľava, keby som tam bola o sekundu skôr, keby chlapec išiel rýchlejšie, keby naraz zozadu ma vyhodil zo sedla... nestalo sa, a preto ďakujem.

klik pre zobrazenie celej fotky

Každú chvíľku sa pri mne zastavujú bikeri a ponúkajú pomoc, ale s rozpleteným kolesom sa veľa nedá. Za chrbtom počujem – „len sa neboj, choď.“ Prechádza ten chlapček a za ním otec na bicykli. Odvracajú pohľad na druhú stranu, v podobnom duchu prešla aj matka s dcérou. O pár stoviek metrov mali auto a nakladali bicykle do auta... opäť mŕtvy chrobák a radšej sa ani nepozrieť, nepovedali ani slovo, neponúkli pomoc aj keby mohli.... snáď si aspoň uvedomujú, ako jedno postrčenie môže zmeniť život.

Večer zaspávam v divnom rozpoložení a ďakujem anjelovi strážnemu, že všetko dobre dopadlo a môžem byť na svete.

S pozdravom Erika