Volám sa Mayo, priezviskom XR sport. Narodil som sa v Trenčíne a žijem si už 7. rokom. Môj pán /volajme ho Mistr/ ma dostal do daru k svojej 50-tke. Keďže som bol v zábehu, tak ma Mistr šetril. Ročne to bolo 150, potom 500, neskôr 1000, 2500 km... Som trekový, takže viac po asfaltkách, ako po horách. To sa mi celkom páčilo. Lak ako nový, všetko pôvodné.

klik pre zobrazenie celej fotky

Prišiel ale rok 2016 a Mistr akoby sa utrhol z reťaze. Zistil, že hory mu viac pasujú. A dokonca sa odhodlal aj so mnou súťažiť. Čo horšie, mojimi spolusúťažiacimi boli horské bajky s oveľa lepšou výbavou. Napr. medzi 300 bajkami som našiel možno okrem seba 1 trekáča. Väčšinou som bol sám. Boli to rôzne maratóny, kde hlavne moje brzdové gumičky dostali riadne do tela. A keď prišiel dážď, sneh, štrk, tak Mistr musel brzdiť očami i ušami. Veľakrát ma počas jazdy len tak odhodil od seba, aby neprišiel k väčšiemu úrazu.

Vtedy na Slovensku po vzore Moravy sa začala vrchárska éra. Myslím tým Vrchárska koruna Trenčianska. Aj vďaka jej 20-tim kopcom som za rok 2016 natočil, a pozor, Mistr je zaťažený na čísla, 7654,321 km. A skončili sme na 47. mieste.

Defekty ma sprevádzali dosť často, zlomila sa mi prehadzovačka, Mistr mi zničil pedále, prišiel som o 2 reťaze. Držiaky svetiel, odraziek mi dolámal. V servise som bol každý mesiac. Nehovoriac o laku, ktorý, hm, až sa hanbím. No skrátka za rok ma opotreboval, ako iný bajker za 7.

A ešte sa posťažujem. V živote ma on sám, vlastnoručne,  nepokropil ani kvapkou oleja.

klik pre zobrazenie celej fotky

Nastal ale rok 2017 a on sa neštítil ma brať von aj v mrazoch mínus 20. Hm, lenže ja som vtedy ani netušil, že bolo toľko, keďže môj cyklocomputer ukazuje maximálne mínus 10. A Mistr vymyslel, že ma vyvenčí na Vrchárskej korune Trenčianskej – winter psycho edition. Opäť bolo 20 kopcov, ale ešte neboli k dispozícii trasy k nim, tak sme improvizovali. V zime, snehu, fujavici, väčšinou po turistických trasách /však boli kratšie/, väčšinou ma tlačil, aj dolu z kopca, keďže moje úzke plášte to jednoducho nedali. Často so mnou chodil po tme. Keď už sa topil sneh, chodníky ale boli zamrznuté, no skrátka nie raz Mistr padol na mňa, chichi, a doudieral sa. Hm a nie som ani veru najľahší. Ale tak mu treba. Brať ma do takého terénu. A v zime. A keď som počas zdolávania jedného kopca dostal 2 defekty, a on si predstavte, nakoniec išiel po tme na mojich ráfikoch rýchlosťou 10-12 km/hod zo 3 hodiny, moje plášte zažili svoju poslednú cestu.

Takých somárov ako on, bolo túto zimu len 7. Ale nakoniec som na nás hrdý. Dali sme to.

A dostal som nové obutie, paráda, doteraz ani 1 defekt.

Ak ste si ešte doteraz nevšimli, že Mistr má svoje šťastné číslo, tak vedzte, že je to 7.

Prečo by teda neskončil v letnej edícii Vrchárskej korune Trenčianskej 2017 na 17. mieste a to 1.7.2017.

Takže tie isté kopce ako v zime. A zasa ďalšia prehadzovačka v čudu, brzdové gumičky, zadný náboj, pedále. A podržte sa, prebrzdený ráfik. Takže  zadné koleso mám nové. Cha. Komplet.

Ani sa sebe nečudujem. Zasa ma Mistr bral na maratóny, dokonca na 24 hodinový pretek. No som veru celý dobitý, unavený, už ani v noci poriadne nespím. Čo zasa na mňa Mistr vymyslí.

* * *

A veru vymyslel. Zistil, že aj Liptáci majú svoju korunu, tak šup ma na Liptov.

klik pre zobrazenie celej fotky

Zobral si aj dvoch kolegov, a začali sme vyše 100 km jazdou Žiarskou chatou a Kvačianskou dolinou.

Keďže mám natrénované, tak mi to nerobilo problémy.

Druhú etapu som začal v Šumiaci. Z troch Mistrových kolegov jeden ani nevyšiel kvôli kolenu na Kráľovu hoľu, tak sme pokračovali dohromady len traja. Ja viem, že sa to nesmie, predstavte si, že hrebeňovkou sme šli na Andrejcovú, kdesi bajkeri dali pivo so žeruchovicou. Ja som si fúkal rany po skalách. Pedálmi som sa zachytával o kosodrevinu /turistický chodník bol priúzky/ a jednoducho som Mistra vyhodil zo sedla. Do čučoriedia.  Pekne sa obil o moju kostru, chichi. Došli sme až na Priehybu a potom do Svarína. Na Čierny Váh vyjsť už bola tma, tak mi ho Mistr vtedy neukázal.

klik pre zobrazenie celej fotky

Na druhý deň sme dali Úložisko a Chatu pod Náružím /tu Mistr stratil káblik od powerbanku/. Ba dokonca aj rukavice. Ale nakoniec ich našiel, keď fotil 2 latríny pri chate.

Ďalší kolega to vzdal, na háj Nicovô sme pokračovali len dvaja. Ja neviem, však dnes to bolo len 81 km. Darmo, nemá natrénované.

Už dávno som nepoužil Mistrovo šťastné číslo 7. A ešte to chviľu potrvá.

Lebo nešťastných je viac.

klik pre zobrazenie celej fotky

Deviaty cieľ VKL bol Malužinský tajch. Akosi som zašiel o dolinu skôr k poľovníckej chate v Hodruši, kde sa mi pozdával jeden tajch. Bol k nemu veľmi zlý prístup – potok, močiare, vysoké trsy trávy. Mistr ho prechádzal samozrejme aj so mnou, veď ho ani len nenapadlo ma na chvíľu oprieť o chatu. Viackrát ma použil cez potok ako lávku. Výsledkom bola strata cyklopočítača. A prekvapenie, nebol to tajch, ale maličká meracia stanica SHMU. Donútil som teda Mistra hľadať ho, ale nepodarilo sa ani za 47 min. Samozrejme Mistrov kolegov bajk zasa predtým cestou z hornej nádrže dostal defekt a rozdelili sme sa. A chvalabohu našli sme sa /vďaka trochu mobilného signálu/ a vyrazili na Svidovské sedlo. Turistická trasa išla vlastne potôčikom, čo nakoniec Mistrov kolega vzdal. Takže na vrchol zasa ja Mayo a Mistr.

klik pre zobrazenie celej fotky

Ďalším nešťastným číslom bola samozrejme 13-tka. Po absolvovaní Tichej doliny a horského hotela Orešnica si Mistr vyskúšal v Liptovskom Hrádku asfalt na vlastnej koži /teda na pravom kolene, boku, zápästí, pleci.../. Pri rozbehu mi spadla už vyťahaná reťaz.

Nuž a 19. cieľ v poradí, sedlo pod Červeným Grúňom som absolvoval v pohode, ale cestou na Čutkovú sa mi „urval“ pravý pedál. Teda Mistr mi ho. Bolo to veľmi zaujímavé dostať sa do cykloservisu v Ružomberku. Cha, a to „pán šofér“ zabudol odomknúť prednú vidlu, ako sa mu to často z kopca stáva.

Takže cesta dolu bola krkolomná, zvlášť, keď je Mistr pravák.

klik pre zobrazenie celej fotky

Hoci závit bol načatý, servisák mi pedál našroboval,  pootáčal. Mistrov kolega zasa vzdal poslednú etapu kvôli kolenu, a vlastne chcel mňa, Maya, nahradiť horákom. No to teda nie. Chvalabohu ani Mistr s tým nesúhlasil. Dorazím predsa VKL aj takýto doráňaný.

A vlastne aj 20-tka mi dala zabrať. Spomínaný pravý pedál už v Rbk sa mi „zavaril“. A Mistr šliapal  „ľavou zadnou“ na Malinô Brdo, kedže pravý pedál sa mi neotáčal. No zapotil sa veru hore kopcom riadne. Vyšiel to bez toho, že by zo mňa zosadol. Dolu kopcom Mistr chcel trocha zmeny, tak sa vybral po zjazdovke. Ale tam, kde nesvietilo slnko bolo samozrejme fajnovo rozmočené, tak sa tak natiahoool. Aspoň si nemusel na seba nastriekať umelé blato. Vyzeral ako správny vrchár.

klik pre zobrazenie celej fotky

Ale už mám zasa nové pedále, a vlastne sa teším, čo mi zasa môj pán vyvedie. Ale poviem Vám. Je to chlapík. Som na neho hrdý. Veď mi ukázal toľko krásnych miest na Slovensku. A nielen...

Nuž a počas vylievania mojich pocitov do týchto riadkov ma ťahal opäť do hory, ale už na okraji som sa doráňal. Opäť prehadzovačka v háji. Mistr zo mňa urobil aspoň kolobežku a zašli sme zasa do servisu. Tak som teraz celý vynovený. Nová prehadzovačka, kazeta, prevodníky, stred, reťaz. Jáj,  a už aj parádne brzdím. No pekne do mňa investoval. Ale už viem prečo. Ide so mnou zasa na pretek. Konkrétne na štafetu /bajker s bežcom/. Hm a hádajte kedy ? No predsa 17.11.2017.

A keďže sa na mňa čo to od Mistra nalepilo, tak posledný riadok dopisujem 27.10.2017 o 0:07.

S úctou

Mayo XR sport 7 /pardón, len XR sport/.