Dnes je krásne slnečno a tak sa ponáhľam z práce, aby som čo najrýchlejšie bola na bajku. Beriem svoj cesťák a vyrážam cez Hrabovku smerom do Trnávky a Krásny Dub. Vždy sa mi tu páči, málo áut, samota odrezaná od ruchu mesta, proste pokoj až nezvyčajný na dobu, ktorú žijeme. Odsýpa to celkom rýchlo až na tie rozkopané cesty v Súči a tie mi asi boli osudné. Posledné, čo si pamätám je tabuľa Horná Súča a potom strašná rana. Precitnem poriadne až v nemocnici.

Doteraz nikto nevie ako a čo sa presne stalo. Najviac to odniesla hlava a nebyť prilby mohlo to dopadnúť horšie. V nemocnici som sa trošku nudila a tak som na nete viac preštudovala VKL. Z vrcholov som poznala len niektoré, ale bola to pre mňa ďalšia výzva, zdolať kopce ako Krížna, Kráľova hoľa.... Vedela som, že to bude náročné, hlavne čo na to povie telo po úraze. Ale rekonvalescencia išla až prekvapujúco rýchlo a začala som plánovať. V práci som si zobrala dovolenku a vyrazila na chalupu vo Vlaškách s ťažkým programom 3-1-3 (tri dni bike, jeden odpočinok a opäť tri dni bike), 12 vrcholov za týždeň.

klik pre zobrazenie celej fotky

Prvý výjazd bol 9. septembra. Smer Dúbravské bane a Magurka. Je slnečno, teplo tak akurát i a na bane sa stúpa skoro samo. Na vrchole sa už ku nádrži nedá dostať, tak sa fotím pri kamennom múre, čo tam vyrástol. Rýchly zjazd a cez Kľačany do Ľupčianskej doliny. Magurku som vyšla už veľakrát, tak viem do čoho idem a sama som prekvapená, že telo poslúcha a hlava tiež. Hore na chate kofola a niečo pod zub .

klik pre zobrazenie celej fotky

Na druhý deň VKL a liptovskí tuláci organizujú spoločný výjazd na Ľubochniansky tajch a sedlo pod Červeným Grúňom, na čo sa teším, lebo v skupine sa predsa ide lepšie. Ráno o ôsmej na parkovisku v Ľubochni spoznávam ostatných vrchárov. Na tajch vedie 15 km dlhá upravená asfaltka takmer bez zákruty, ale v partii sa ide rýchlo. Hore robíme zopár fotiek a aj Michalov tanček, ale technika ho zradí a ani na štvrtý pokus video nejde natočiť. Spúšťame sa dole a čaká nás stúpanie na sedlo pod Červeným grúňom. Zaraďujem sa za Vláďu, ktorý je výborný tempár a aj prudké stojky s ním zvládam. Vrchol bol prekvapením, keďže ho tvorí takmer neviditeľná tabuľka na okraji cesty, ktorá plynule pokračuje dole. Nebyť Vláďu, ktorý tu už bol, prefrčím bez povšimnutia. Ostatní sa vracajú rovnakou cestou do Ľubochne, ale ja smerujem do RBK. Púšťam sa do Čutkovskej doliny a po chvíľke to ľutujem, lebo cesta je samé blato, ktoré sa nedá obísť... no nič, nie je cesty späť a ako sa kolesami brodím v hlbokom bahne, v duchu sa zmierujem s blatistým outfitom. Po hlavnej prichádzam do RBK, kde práve sú povestné ružomberské schody.

Posledný deň trojdňového cyklu začínam v Lipt. Mikuláši stúpaním na háj Nicovô, ku ktorému ma privádza odbočka za železničným priecestím. Kopec je vážne strmý a nohy nie sú najčerstvejšie, a tak ďakujem za svoje jedenásťkolečko. Fotka pri pamätníku a už švihám cez Smrečany na Žiarsku chatu. Nohy zrazu v miernom stúpaní idú ľahko a v slušnom tempe som hore. Opäť kofola, niečo sladké a zjazd do Mikuláša. V hlave mám už len deň voľna a odpočinok.

klik pre zobrazenie celej fotky

13. septembra opäť do sedla. Som zvedavá čo povedia moje nohy. Čaká ma Malinô brdo a Smrekovica. Začínam v RBK za studena stúpaním na kalváriu. Idem tadeto prvýkrát a je to naozaj prudký kopec. Stále musím tlačiť na prednú vidlu aby som sa neprevrátila na chrbát. Moje svaly si pýtajú stále viac a viac kyslíka, ale pľúca nestíhajú. Nakoniec to cez bolesť dávam aj keď posledné metre nepopulárnym cik-cak štýlom. Ďalšie kilometre na brdo boli malina. Pri presune na Podsuchú mi v hlave šrotuje čo ma čaká. 8 km utrpenia v kopci, ktorý nemá oddychové miesta. Dopĺňam cukry, vodu a pomalým tempom roztáčam nohy. Najhorší je posledný kilometer, kedy hlava presviedča nohy, že už len kúsok a som tam. A tak si v duchu hovorím už len ku tej zákrute, ku tomu stromu, ku tej skalke a som tam . Hore povinná kofola a keďže nemám dosť ešte turistika na Skalnú Alpu.

klik pre zobrazenie celej fotky

Ďalší deň ma čakali Vysoké Tatry. V gýčovo krásnom počasí s majestátnym Kriváňom predo mnou vyrážam do Tichej doliny. Dobrá asfaltka mi nebráni obdivovať okolie. Na konci doliny si užívam naozajstné ticho a krásu Tatier. Po tatranskej magistrále sa vydávam na chatu Orešnicu. Po stovkách metrov zisťujem, že to nie je dobrý nápad. Dať céčko na strom nestačí. Cesta je úzka, ledva pre jednu nohu, zarastená malinčím, veľa skál, ktoré nie je vidieť. Jedna taká skala ma hodí o zem, lebo nestíham vycvaknúť tretry. Potom som už opatrnejšia a s krvavými nohami a modrinami sa dostávam na chatu. V ten deň ešte navštevujem skanzen v Pribyline, ktorý každému odporúčam.

klik pre zobrazenie celej fotky

Posledný deň náročného týždňa. Počasie je sychravé, ale plán treba splniť. V miernom daždi zdolávam Úložisko a potom Kvačiansku dolinu.

29. septembra poobede prichádzam vlakom do LM. Treba využiť každý deň, a tak idem na Svidovské sedlo.

30. septembra ma budík zobúdza do ťažkého dňa s 3 vrcholmi.

Do sedla Priehyba ide krásna asfaltka čo hľadí moju cestársku dušu. Už sa tu vidím na mojej žiletke a nie na tomto tupáňovi ako občas prezývam môj horský bike. Na vrchole trošku odpočinku a zjazd do Svarína.

klik pre zobrazenie celej fotky

S presvedčením, že na Čierny Váh to je len 5km idem na to. Prvé 3km sú tempárske, ale potom sa to zdvihne a nepovoľuje. V duchu odrátavam metre- 2000, 1500 ale na zemi zrazu nápis, že ešte 4km. Fuuu, tak to ma skoro zastaví. Rýchlo cukríky, voda a snažím sa opäť roztočiť nohy. Povzbudzuje ma, keď obieham ľudí čo tlačia bicykle. Na vrchole je neskutočný výhľad na Vysoké Tatry. Snáď najkrajší, aký som videla.

klik pre zobrazenie celej fotky

Nezdržím sa dlho, lebo ma čaká Malužinský tajch. Kvôli hladu a únave nedokážem poriadne vychutnať okolitú dolinu. Cesta sa mi zdá nekonečná, ale predsa dorážam ku tajchu, kde zjem posledné zásoby a čo najrýchlejšie dole. Na spoločný výjazd na Kráľovú hoľu z LM ani nepomyslím, a tak idem ďalší deň do Šumiaca. Spoločný štart som nestihla, a tak šliapem sama po štrkovej ceste. Počiatočná únava rýchlo mizne a keď sa dostanem na asfaltku už som vo svojom teréne. Nasadzujem tempo, ani rýchlo ani pomaly, a postupne obieham „ako krajinu“ prvých tulákov. Hore je napriek oparu krásny výhľad. Dávame spoločnú fotku a po zjazde je moja trojdenka na konci.

klik pre zobrazenie celej fotky

6. októbra v sychravom počasí vyrážam na chatu pod Náružím. Nerobím si žiadne ilúzie, lebo od ostatných viem, že tu sa dosť nachodím. Prvé 2km zvládam, ale potom sa nedokážem ďalej hecovať a hanba-nehanba idem peši. Počasie je stále upršané, čo mojej morálke veľmi neprospieva. S myšlienkou na teplý čaj, chvíľu peši a chvíľu na bajku, dorážam na chatu. Pod prístreškom obliekam ďalšie vrstvy, teplé rukavice a opatrne idem dole.

Predposledný vrchol mám na pláne 14. októbra ako spoločný výjazd na Kečku. Tento deň bol výborný. V dobrej nálade a ideálnom počasí si užívame prírodu a jeden z najlepších zjazdov. Palec hore.

klik pre zobrazenie celej fotky

15. októbra je deň D. Posledný výjazd na tretí najvyšší vrch Veľkej Fatry, na Krížnu. Prvých 6 km to odsýpa celkom slušne, až pokiaľ nevyjdem z lesa a v pozadí neuvidím Krížnu. A okrem nej aj to neskutočne dlhé stúpanie, ktoré k nej ide. Je to posledný vrchol a ja si ho poriadne užívam, Nikam sa neponáhľam a občas peši a občas v sedle pomaly smerujem na vrchol. Počasie je krásne a tak fotím jeseňou zafarbené lesy. Na vrchole je veľa turistov aj bajkerov. Fotím sa s dobrým pocitom, že VKL mám za sebou.

Počas 12 dní som najazdila iba 451,5km, ale s prevýšením 11830 m. Rýchlejšie by to snáď dal len Rado Tilandy z TN s heslom všetko z domu alebo ešte Chuck Norris

Všetky vrchárske koruny sú výborné projekty pre ľudí a ja sa teším na ďalší rok.

S pozdravom tak trochu liptovská vrchárska tuláčka.