Že jednovrcholové výlety nie sú výzva? Sú, ale nie pre ľudí, ktorí nebývajú na Liptove. Borci, ktorí sú ochotní prísť na Liptov, aby zdolali aspoň časť Vrchárskej koruny potrebujú viac. Tak som tú požiadavku prijal ako výzvu, sadol som si k mape a začal som plánovať. Po naplánovaní mi bolo hneď jasné, že človek musí byť tak trochu blázon, aby sa na to dal sám. Tak som oslovil bezpochyby blázna - Kuba. Ktoré vrcholy sme prešli? Môžete si tipnúť, alebo prečítať...

* * *

Aby toho nebolo na ráno málo, tak plán začal hneď akademickou štvrťhodinkou. Som rád, že ma Kubo počkal, pretože sám by som nešiel. Veď nie som blázon Vyrážame z Liptovského Mikuláša na najbližší a dnes aj najlacnejší vrchol - Háj Nicovô. Plní energie kašleme na asfaltku a za železnicou ideme vpravo do prudkej lesnej ceste. Práve preto som ešte pred cestou menil zadný plášť, aby som tu nešmýkal a netlačil. V noci pršalo a nový plášť sa hneď nabalil blatom. Aspoň máme výhovorku na to, že tlačíme. Po pár minútach sme hore. Rýchla fotka a pokračujeme ďalej.

klik pre zobrazenie celej fotky

Smrečany a Žiar míňame rýchlo, bez zastavenia a cestou do ústia Žiarskej doliny to rezneme na Smrečiansky salaš. Do dnešného plánu ho však nerátame, pretože je to len vrchol detskej VKL.

klik pre zobrazenie celej fotky

Na žiarsku chatu vyliezame ako správni vrchári. Bez kvapky potu s úsmevom na perách. Ťaháme kofolu a Kubo sa zvedavo pýta: „Ktorý vrchol nás čaká teraz?“ Chladnokrvne odpovedám: „Červenec“, aby som do výletu nevniesol ani náznak neistoty, aj keď dobre viem, že tento vrchol dá teraz už zabrať. Nie je čas na polemizovanie. Dopíjame kofolu a ideme dole.

klik pre zobrazenie celej fotky

Pri myšlienke, čo nás dnes ešte čaká, akoby švihnutím čarovného prútika sa presúvame Tatranskou Magistrálou do ústia Jaloveckej doliny a potom až ku rozcestníku, ktorý stráži začiatok už povestného stúpania na chatu pod Náružím. Dnes to nejdeme hrotiť. Naozaj pohodovým tempom stúpame pomaly hore. Snažíme sa oklamať nohy aj hlavu, že ideme po rovine, aj keď je už cítiť, že dnes to nie je prvý kopec. Vyhliadky si nevšímame, nie sú náplňou dnešného programu. Prichádzame na chatu a neskutočná chuť na kofolu plnú cukru naznačuje, že sme na treťom vrchole VKL a už máme tak polo-dosť (Slovenčinári ma teraz ukameňujú. Nech začnú nohami, už si ich skoro necítim) Horalkami a orieškovými tyčinkami dopĺňame energiu, prehadzujeme pár slov s českými turistami, a režeme dole. Po pár stovkách metrov suprového rýchleho pojazdu brzdím. „Čo je?“ pýta sa Kubo. „Zabudli sme si spraviť foto“, tak hajde naspäť. Cvak a poďme zjazdovať - to je na vrcholoch predsa najlepšie

klik pre zobrazenie celej fotky

Brzdy si vydýchnu až pri spomínanom rozcestníku na začiatku stúpania. Pokračujeme Tatranskou magistrálou na Matiašovce. Tu nie je čo spomínať, pretože odkedy tu z toho spravili asfaltovú diaľnicu, je to pre mňa len cesta bez ducha. Z Matiašoviec po C-čku do Kvačian a do ústia doliny. Čaká nás pohodové stúpanie k vyhliadke, ktorá bude už dnes štvrtým vrcholom dnešného asi trochu šialeného plánu. Ťahám to hore Kvačianskou dolinou a premýšľam, kde je to pohodové stúpanie, ktoré poznám. Buď to tu prestavali, alebo už naozaj začínam cítiť únavu. Nejako to skúšam nevnímať a šliapem turistami preplnenou Kvačianskou dolinou. Tesne pod vyhliadkou Kubo dostáva kŕč do stehna. Zosadáme z bicyklov a padáme na zem. Telo si vypýtalo oddych a energiu. Dúfam, že nás zachráni hroznový cukor. Energia dorazila skoro tak rýchlo ako poštár s poplatkami za smeti.

klik pre zobrazenie celej fotky

Štvrtý vrchol za nami, fotku sme nezabudli a režeme dole. Kubo potrebuje byť o pol siedmej doma. Ak chceme stihnúť celú L-sedmičku musíme upraviť trasu. Pod ďalší vrchol sa presúvame najrýchlejšou cestou – asfaltkou. Režeme, čo nám sily stačia a upachtení i zničení zastavujeme v Bobrovníku. Potrebujeme kofolu a energiu. Pred strachom z kŕčov vyťahujem z vaku dva banány. Jeden mne, jeden Kubovi. Kofola sa mi minula, tak rýchlo, že som sa občas sám seba opýtal, či som ju náhodou nevylial. Dopĺňame aj vodu a smerujeme na Úložisko – kopčúrik, ktorý sám o sebe nestojí za reč, ale po skoro 70 km a štyroch zdolaných vrcholoch sa na mojej aj Kubovej psychike podpísal ako nekonečný stupák. Nejak sme to dali. Cvakáme foto a pokračujeme. Viete kam?

klik pre zobrazenie celej fotky

Už sa naozaj ponáhľame, aby sme to dnes všetko stihli. Hrádzu Liptovskej Mary i Vlachy prefrčíme plnou rýchlosťou až na osemnástku (cesta č.18), ktorou sa autá rútia ako po diaľnici. Tak to striháme skratkou na Malatíny a na Liptovskú cyklomagistrálu, ktorou prechádzame až za Partizánsku Ľupču. Tu začína pohodové stúpanie Ľupčianskou dolinou. Ťaháme, čo to dá, keďže nás tlačí čas. A tu dostávam kŕče do oboch stehien. To je tak nepríjemné. Ani šliapať, ani prestať, ani sadnúť ani vystúpiť. Zvoľna padám tesne vedľa cesty do vysokej trávy. Neriešim kliešte ani iné potvory. Jediné nad čím premýšľam sú banány. Veď som ich mal dnes už tri - to je snáď dosť magnézia. Jedine, že by som objavil bezmagnéziovú verziu. Asi som už naozaj unavený, keď mi toto behá po rozume. Kubo nevie, že sa tu váľam a uteká preč. Kŕče povoľujú sadám na bike. Po chvíľke dobieham Kuba. Tlačí bicykel po ceste, ktorú by som nazval rovinou (pri bežnej bajkovačke). „Čo je Kubo?“ „Nemôžem sedieť“, hovorí. „Ja zas nemôžem prestať šliapať.“ Takto sa pomaly tempom slimáka dostávame k odbočke na Magurku. Tu začína test odolnosti tela i ducha. Z posledných síl tlačíme do pedálov a dostávame sa až ku studničke, pri ktorej som sa ešte asi nikdy v živote nepristavil. Dnes sadám na tú lavičku a ďakujem neviem komu, že ju tu postavil. Nohy sa mi klepú a prdel plače. Tu nás obieha cyklo-párik plný energie. Ticho závidíme ako im to ide hore. Toto nás trochu nabudilo a ideme ďalej. Cestou sa mi podarí dobehnúť cyklo-párik, ale to len vďaka tomu, že zastavili Prehodíme pár slov a už ani neviem ako, šliapem s nimi a dostávame sa až na Magurku, kde sa zoznamujeme. Jano a Kristína tu dnes prišli s rovnakým cieľom - zdolať vrchol VKL. Tak sme trochu pokecali a mne to dodalo energiu na ďalšiu cestu. ĎAKUJEM VÁM

klik pre zobrazenie celej fotky

Zjazd z Magurky je akési dnešné zadosťučinenie. Cestou dole stretáme pár borcov – účastníkov 1000 miles craft – a povzbudujeme ich. Dnes to časovo nevyjde. Kubo sa už ponáhľa, pretože o hodinu potrebuje byť v Liptovskom Hrádku. To sa nedá stihnúť, preto sa teraz ponáhľa už len do Ľupče, kde ho čaká auto. Lúčime sa na Bielej Ľupči a ja pokračujem ďalej. Liptovskou cyklomagistrálou ponad Liptovské Kľačany a Dúbravu. Až dnes si uvedomujem, že táto cyklotrasa je skutočne kopcovitá. So zaťatými zubami som sa pomaly precedil až ku odbočke na Dúbravské bane. To je posledný, už siedmy, vrchol el-sedmičky. Vchádzam do doliny. Mrholí a pomaly sa to stupňuje. Dážď je to posledné, čo potrebujem, aby som sa už naozaj rozplakal

klik pre zobrazenie celej fotky

Sedím pod stromami v Dúbravskej doline, dojedám posledné jabĺčko a orieškovú tyčinku a pozerám ako kvapky dažďa stekajú po ráme. Vzdávam to? Nie. Prší neprší mám blata po uši, obliekam bundu a idem do dažďa. Z posledných síl to v stojke vyliezam k banskému vláčiku, od ktorého to je k baniam už len na skok. Dážď neprestáva. Pokračujem, už som blízko. Celý premočený prichádzam k baniam cvakám fotku a utekám preč.

klik pre zobrazenie celej fotky

Dážď sa márne snaží zmyť zo mňa blato, ktoré sa prúdom valí po ceste a obhadzuje ma z každej strany. Nevadí mi to. Už nie. Nevládzem už držať rajdy. V tom mi volá moja žienka Lenka: „Kde si? Prší. Prídem po Teba?“ Bez váhania odpovedám: „Áno. Poď smerom na Lazisko, pôjdem už po hlavnej, stretneme sa niekde po ceste...“ Tak som svoju cestu nakoniec ukončil pri Odbočke na Galovany... Mám dosť